Sálalo cez sklo kúsok svetla
noc radodajná nevesta
záblesky do izby mi vmietla
vylákala ma do mesta...
A ja som kráčal námesačný
porušoval som zákazy
dychtivý sebecký a lačný
tma zakrývala dôkazy...
Quo vadis zneli vo mne hlasy
kam kráčaš a vlastne čí si?
Do popudlivej grimasy
frflal som nech sa modlia mnísi..
Žijem ako chcem a noc je mladá
a toľko hodín do svitania
z oblohy ďalšia hviezda padá
nenúťte ma do spovedania..
Nechcete žiť tak teda spite
ja vykuklený nočný motýľ
ulíham až pri rannom svite
keď sfúknu sviečkam knôty..
Quo vadis zneli vo mne hlasy
kam kráčaš kde je Tvoja méta?
Dumy rúcali zátarasy
v istotách môjho sveta..
Tak fantóm noci zneistený
čerpá múdrosti z kníh
už aj modlením pohrúžený
hoc nebol nikdy mních..
A noc?
Vráti sa a rada
zhýralá i mladá
rozseje túžby po námestí
pozakrýva ho od bolesti
aj milencov pod lampami
čo pod svetlom sú tak sami
len pre seba.. možno pre tiene
a pre tmu čo má odtiene
aj keď je často opitá
má právo keď sa opýta:
QUO VADIS?