Dohára ticho novembrová sviečka
prší kde vládli letné suchá
živej vody však nikde niet
som ako vyziabnutá mucha
túžiaca rýchlo doletieť
tušiac že zimu ťažko prečká..
Vtiahnutý duchom arboréta
porátam kvapky vo fontáne
tiež miznú navždy stečúc niekam
netušiac čo sa s nimi stane
ale veria že prúdia k riekam
v tej večnej naivite sveta..
V sychravý večer zmätočný
lámem sa ako oplátka
vyzliekam na Adama vnútro
zbavený svojho pozlátka
priznanie kričí z mojich útrob
že bez Teba som zbytočný..